Milan Uhrík reagoval na svoje minulé členstvo v mládežníckej organizácii SDKÚ a vysvetlil, že jeho názory a politický postoj sa výrazne zmenili po tom, čo sa bližšie oboznámil s politickými procesmi a skúsenosťami. V čase svojho členstva v SDKÚ bol mladým študentom bez politického prehľadu a podľa neho takýto začiatok v politike bol vtedy bežným javom. Neskôr sa obrátil k Mariánovi Kotlebovi a jeho strane ĽSNS, ktorá bola kritická voči politike západu a ktorú spoločne viedli. Uhrík zdôraznil, že zmena jeho politických názorov bola výsledkom osobnej skúsenosti a sebareflexie, a že každý človek má právo meniť svoje názory a vnímať svet inak, keď sa menia aj jeho životné skúsenosti. Taktiež sa vyjadril, že nie je dôvod na jeho minulosť hľadieť negatívne, pretože ide o bežný vývoj v politike a v názoroch ľudí.
Milé médiá, tak vidíte. Nie som žiadny fašista. K svojim názorom som sa nedopracoval cez nejaké trápne „hajlovanie“, ale normálne – životnou skúsenosťou a kritickým myslením.
Bol rok 2010. Neexistovala žiadna alternatíva, žiadna Infovojna (ktorá vznikla až o 5 rokov neskôr), žiadny Slobodný vysielač, Hlavné správy, jednoducho nič.
Bol som mladý študent v Bratislave, absolútne bez politického prehľadu (tak, ako sú väčšinou bez skúseností a prehľadu dnešní mladí). Kamaráti ma presvedčili, aby som sa s nimi angažoval v politike. Mal som kresťansko-konzervatívne názory, tak som sa ako pridal k mládeži SDKÚ. Pár krát sme sa stretli, ale reálne sa tam nerobilo nič.
Rýchlo som sa však zorientoval a zistil, že ich politika nie je správna. Napokon, tak aj dopadli… Na vlastnej koži som zistil, že tzv. „štandardní“ politici sa nedajú zmeniť, že ich treba len vymeniť.
Môžete ma za to odsudzovať, ale fakt je ten, že v danom čase a v danom veku som nemal odkiaľ vedieť viac o politike a jej zákulisí. Ďaleko skôr (pred príchodom alternatívnych médií) som si teda svoje názory formoval a sformoval sám. Vlastnou trpkou skúsenosťou.
Na základe týchto názorov sme s Mariánom Kotlebom vybudovali od r. 2015 vtedy najsilnejšiu stranu, ktorá bola jediná schopná otvorene kritizovať nedostatky v politike západu. So vznikajúcou alternatívou scénou sme išli v prvej línii, hoci každý prišiel k svojim názorom odlišnou životnou cestou.
Nie, mňa o mojich názoroch nepresvedčil Marián Kotleba pochodovaním v čiernej uniforme. To nebol môj štýl. Naše príbehy boli odlišné. Ale naše zistenia vo výsledku podobné – za Slovensko sa treba postaviť a „štandardných politikov“ vymeniť!
Či to bola mladícka chyba? Určite nie. Bola to skúsenosť, za ktorú som dnes vďačný. Ak by sa to nestalo, tak by som možno nikdy nedospel k názorom, ktoré mám dnes. A preto som nikdy neodsudzoval ľudí, ktorí pred desaťročím zmenili svoje myslenie a pohľad na svet. Nikto sa nenarodí s tým, že vie hneď všetko. Mladý človek sa učí a aj doba sa mení a vyvíja.
Veď napokon, aj Robert Fico bol komunista a pred pár rokmi rozdával desiatky miliónov eur mimovládkam. Ľuboš Blaha pochodoval v prvej línii na Gaypride. Dnes majú iný názor. Máme ich za to kritizovať? Myslím, že nie. Skôr sa tešiť z každého človeka a politika, ktorému sa otvoria oči. Horšie je, keď niekto zostane slepý a nechce vidieť veci, ktoré bijú do očí.
P.S.: Nie, moje krátke mládežnícke členstvo v SDKÚ nie je žiadne tajomstvo ani „odhalenie“, ako píše bulvár. O mojej minulosti vie minimálne 5-tisíc ľudí (aj mojich neprajníkov) na Slovensku už 13 rokov. Vedeli o tom novinári v r. 2017, keď ma lustrovali kvôli kandidatúre na župana. Nie je náhoda, že to vytiahli práve teraz pred voľbami. Ale nehanbím sa za to a nemám pocit viny. Nikoho som neokradol, nikomu som neublížil a nikoho som nezabil.
