Za 30 rokov napísalo samostatné Slovensko zaujímavý príbeh plný zvratov, úspechov aj neúspechov, očakávaných aj neočakávaných udalostí, víťazstiev aj zlyhaní. Pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky to uviedol bývalý minister financií Ivan Mikloš. „Raz sme išli hore, raz dole, raz sme viac tvorili, inokedy viac trovili, raz sme išli so západným civilizačným prúdom, raz proti nemu,“ poznamenal. Ak sa pozrieme na porovnateľné krajiny, ktoré so Slovenskom v posledných desaťročiach prekonávali dedičstvo totalitného komunistického režimu a nekonkurencieschopnej centrálne riadenej ekonomiky, dá sa podľa Mikloša povedať, že úspešnejšie boli a sú tie, ktoré robili reformy a čo najskôr sa integrovali do EÚ, eurozóny, NATO a OECD. „Keďže do EÚ sme vstúpili v prvej vlne, do NATO a OECD v druhej a do eurozóny ako druhí (po Slovinsku), pričom naši susedia vo V4 tam stále nie sú, dalo by sa povedať, že v zásade išlo o vydarených 30 rokov a o úspešný príbeh. Pri bližšom pohľade to však až tak ideálne nevyzerá,“ podotkol Mikloš. Poukazuje, že ešte pred desiatimi rokmi (2012) bola SR spomedzi 11 porovnateľných krajín, ktoré vstúpili do EÚ od roku 2004 (V4, tri baltské krajiny /B3/, Slovinsko, Bulharsko, Rumunsko a Chorvátsko) na 3. mieste v ekonomickej úrovni (za Slovinskom a Českom). „V roku 2021 to bolo už predposledné desiate miesto, pričom za nami bolo už len Bulharsko. Kým pri rozdelení v roku 1993 sme dosahovali 66 % českej ekonomickej úrovne, v roku 2012 to bolo 91,7 %, ale v roku 2021 už len 74,7 %,“ priblížil Mikloš. Do nezávislosti podľa jeho slov vstúpilo Slovensko na jednej strane s hendikepom nového štátu, ktorý nemal niektoré inštitúcie samostatného štátu, ale aj s výhodou dobre rozbehnutých reforiem ešte v rámci Československa z rokov 1990 - 1992. „Potom však prišli roky 1993 - 1998, roky dvoch vlád Vladimíra Mečiara, keď bolo Slovensko vylúčené z integrácie do EÚ, NATO a OECD, do krajiny neprichádzali zahraničné investície, bujnela korupcia, štátne podniky sa rozdávali za babku spriateleným podnikateľom, prípadne manažmentu týchto podnikov, rástla platobná neschopnosť, nesplácané úvery priviedli na pokraj krachu najväčšie banky, ktoré boli v štátnom vlastníctve, štát neplatil za svoje záväzky, expanzívna fiškálna politika bola brzdená reštriktívnou menovou politikou centrálnej banky, čo viedlo k enormnému rastu úrokových sadzieb a ďalej to decimovalo ekonomiku,“ opísal Mikloš s tým, že SR bola považovaná za čiernu dieru Európy. Nasledovali dve vlády Mikuláša Dzurindu. „Prvá zmazala integračné manko (v roku 2000 sme vstúpili do OECD a v roku 2004 v rámci prvej skupiny rozšírenia aj do EÚ) a vyriešila najväčšie zdedené problémy po Mečiarových vládach,“ doplnil Mikloš. Poukázal na záchranu najväčších bánk, riešenie platobnej neschopnosti štátu, podnikov, dereguláciu cien, záchranu VSŽ Košice, otvorenie krajiny zahraničným investorom a pritiahnutie veľkých investorov, reštrukturalizáciu a modernizáciu ekonomiky. „Druhá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002 až 2006 spustila veľmi ambiciózny a komplexný reformný program, vďaka ktorému bolo Slovensko Svetovou bankou v roku 2004 označené za najreformnejšiu krajinu na svete. V tom istom roku sme vstúpili do EÚ a o Slovensku sa začalo hovoriť ako o ekonomickom tatranskom tigrovi. Dosahovali sme najvyšší ekonomický rast v Európe a za šesť rokov sme zmenili zásadným spôsobom imidž krajiny – z čiernej diery Európy na ekonomického tigra,“ poznamenal Mikloš. Dzurindov kabinet vystriedala vláda Smeru-SD. „Reformami naštartovaná ekonomika stále rýchlo rástla, od 1. januára 2009 sme dokončili proces vstupu do eurozóny, začatý ešte v roku 2003, rok 2009 však bol aj rokom globálnej ekonomickej krízy, v rámci ktorej slovenská ekonomika klesla o 5,5 %,“ uviedol Mikloš. Ďalšia vláda, tentoraz pod vedením Ivety Radičovej, musela po kríze konsolidovať verejné financie. Kabinet skončil predčasne, nastúpila ďalšia vláda Smeru-SD. „Vládnutie všetkých troch vlád Smeru bolo charakteristické predovšetkým absenciou potrebných reforiem, deformovaním alebo rovno rušením tých predchádzajúcich, obrovskou korupciou, politickým ovládnutím a znefunkčnením orgánov činných v trestnom konaní, nekompetentnosťou, populizmom a celkovo nezodpovednou a nekompetentnou politikou,“ zdôraznil Mikloš. Po zatiaľ posledných voľbách nastúpila vláda pod vedením hnutia OĽANO. Mala podľa Mikloša ambíciu zásadne meniť túto politiku Smeru-SD, ale nenaplnila sa. Ako dôvody spomína pandémiu COVID-19, vojnu na Ukrajine, energetickú krízu, ale aj subjektívne dôvody, teda špecifickú osobnosť Igora Matoviča, konflikty a nesúdržnosť koalície a koaličných strán. „A to sú všetko dôvody, pre ktoré sme dnes tam, kde sme, teda napríklad na predposlednom mieste pred Bulharskom a za všetkými ostatnými porovnateľnými krajinami,“ vysvetlil Mikloš. Celkovo síce Slovensko patrí podľa neho za tri desaťročia k úspešným krajinám, ale to najmä z dôvodu dvoch reformných vzopätí. „Pričom to prvé sa stalo ešte pred osamostatnením (v rokoch 1990 – 1992) a to druhé v rokoch 1998 – 2006. Takže sa pohybujeme ako na hojdačke alebo skôr húsenkovej dráhe, ktorej zostupné časti sú však dlhšie a hlbšie ako tie vzostupné,“ zhodnotil Mikloš. V súčasnosti zdôrazňuje potrebu reforiem najmä v štyroch oblastiach. „Po prvé, zdravé a udržateľné verejné financie. Po druhé, neustále sa zlepšujúce podnikateľské prostredie. Po tretie, kvalitná a efektívna verejná správa a kvalitné verejné služby. A po štvrté, vedomostná spoločnosť, teda kvalitné školy, veda, výskum, inovatívna ekonomika,“ vymenoval Mikloš. Vo všetkých týchto oblastiach išlo Slovensko podľa neho počas vlád Smeru-SD, ale aj za posledné dva roky viac dole ako hore.
ZDROJ: info.sk ZDROJ FOTO: Facebook
